Kontroverzné vyjadrenie Martina Hanusa: Definitívna bodka za kauzou: "Cervanova";)
Nová investigatívna kniha vyvracia azda najvážnejšiu konšpiračnú teóriu, ktorá vznikla na Slovensku po roku 1989.
Keby bol o príbehu, ktorý trvá dodnes, nakrútený film, v Amerike by len ťažko uverili, že ide o skutočný príbeh.Skupina mladých mužov unesie spred diskotéky dievča, spolu ho znásilnia v jednom dome a po tom, čo im pohrozí, že nebude mlčať, naložia ho do auta, aby ho po zhruba 30 kilometroch vyložili a utopili. Keďže niektorí z nich sú z prominentných komunistických rodín, usilujú sa znemožniť vyšetrovanie, zastrašujú svedkov, aby nevypovedali, že ich v osudný večer, 9. júla 1976, videli na diskotéke. A keď sa pátranie predsa len rozbehne, takmer sa im ho podarí zastaviť. Napokon je nad nimi vynesený rozsudok a putujú do väzenia. Komunistický režim padá a rozsudok sa ruší. Prokurátor, ktorý navrhne jeho zrušenie, síce neverí, že by boli nevinní - ich nevine v tom čase neverí nikto -, ale eufória a naivný chaos novej doby im pomôžu na slobodu.Prepustení muži, niektorým už v roku 1989 ťahá na štyridsiatku, sa rýchlo zorientujú a chopia sa svojej novej, veľkej šance. Predtým robili všetko pre to, aby si cez komunistické konexie vybavili svoju beztrestnosť, teraz sa razom transformujú na jedny z posledných justičných obetí komunizmu. Rozprávajú príbeh, ako sa proti nim sprisahali vyšetrovatelia a súdy, že mŕtve telo nájdenej ženy vôbec nepatrilo údajne unesenej dievčine a nemohlo byť ani znásilnené, ako boli svojvoľne a brutálnym násilím sfalšované všetky dôkazy aj výpovede svedkov.
Prepustení muži sa rýchlo zorientujú a chopia sa svojej novej, veľkej šance. Zdieľať
S touto verziou presviedčajú politikov, umelcov aj novinárov a majú s tým úspech. Nepodarí sa im presvedčiť len súdy, ktoré neskôr potvrdzujú rozsudky a zničia im nádej na rehabilitáciu a tučné odškodnenie. Zrodí sa však mocná konšpirácia o sprisahaní komunistickej aj postkomunistickej justície a tejto konšpirácii uveria mnohí z nás, ktorí nemajú radi komunizmus, Mečiara ani Fica.
Naraz je tu v časti verejnosti pocit, že je to práve tento obludný príbeh, ktorý dokonale charakterizuje minulý aj súčasný marazmus, v ktorom žijeme a ktorého sme tiež obeťami. Tejto konšpirácii som dlho veril aj ja, bol som jej mediálnou súčasťou.V prospech opakovane odsúdených mužov, Milana Andrášika, Miloša Kocúra, Romana Brázdu, Františka Čermana, Stanislava Dúbravického, Pavla Beďača a Juraja Lachmana, boli napísané desiatky textov, páchatelia prešli detektorom lži, vystúpili v televíznej diskusii, dokument o ich príbehu sa stal podľa kultúrnej obce udalosťou roku 2013.Tento mediálny triumf Nitranov nás na tom v konečnom dôsledku utešoval najviac: hoci títo nevinní a utrápení ľudia - tak sme tomu verili - prehrali svoj právny boj, v očiach verejnosti, najmä tej antikomunistickej, sa stali nedobrovoľnými hrdinami. A áno, zločincami boli tí druhí, ktorí mali aj svoje mená a tváre a nebyť tejto justičnej zlovôle by stále požívali spoločenskú úctu: napríklad zakladateľ forenznej psychológie v Československu Gejza Dobrotka či zakladateľ súdneho lekárstva na Slovensku Vladimír Porubský.
Tento mediálny triumf Nitranov nás na tom v konečnom dôsledku utešoval najviac: hoci títo nevinní a utrápení ľudia - tak sme tomu verili - prehrali svoj právny boj, v očiach verejnosti, najmä tej antikomunistickej, sa stali nedobrovoľnými hrdinami.
Minulý rok som však tomuto príbehu prestal veriť. Bola to vlastne reťaz náhod - až spätne sa mi zdalo, že išlo o osudové náhody -, ktorá zapríčinila, že som sa vnoril do pôvodných spisov a dokumentov, zhováral sa s rôznymi ľuďmi a postupne som s hrôzou zisťoval, že všetko je inak, než som si roky myslel a sám pomáhal šíriť.Vedel som, že ak to otvorene napíšem, vrhnem tieň aj na vlastnú minulosť, možno navždy spretrhám viaceré vzťahy a znepriatelím si prostredie, v ktorom som profesne vyrástol. Niekto by tú dilemu možno nazval konfliktom lojality a pravdy. Ja som sa však v prvom rade cítil ako novinár, ktorého nové poznanie zaväzuje bez ohľadu na osobné dôsledky.Začiatkom minulého leta som preto podrobne opísal, prečo som na celú kauzu zmenil názor. Mala to byť moja vlastná bodka za celým prípadom. No už som sa nevedel z toho len tak ľahko vyvliecť. Ozývali sa niektorí doboví svedkovia a predo mnou sa otváral celkom nový rozmer tejto desivej aj fascinujúcej detektívky, ktorej stále akoby chýbal koniec - nie ten právny, ale morálny.
Objav spisu z Kaníc
Minulý september prišiel celkom nečakaný objav. Český Archív bezpečnostných zložiek v Kaniciach uchovával stovky, možno tisíce strán operatívneho spisu, v ktorom boli zachytené prvé stopy vedúce k páchateľom únosu, znásilnenia a vraždy Ľudmily Cervanovej.
Dosiaľ sme dobre poznali výsledky z vyšetrovania z roku 1981, ktoré sa spustilo presne päť rokov po vražde. Lenže to vyšetrovanie by sa nikdy nezačalo, keby koncom roku 1977 nebol zostavený tím operatívcov na čele s pražským kriminalistom Eduardom Pálkom.
Český Archív bezpečnostných zložiek v Kaniciach uchovával stovky, možno tisíce strán operatívneho spisu, v ktorom boli zachytené prvé stopy vedúce k páchateľom únosu, znásilnenia a vraždy Ľudmily Cervanovej.
O práci tohto tímu sme doteraz mali len veľmi hmlistú predstavu, aj preto sa jeho postava vznášala nad prípadom ako démon. Takto ho opisovali Milan Andrášik a František Čerman, ktorí pred Pálkom vypovedali už začiatkom roka 1978, advokát Nitranov Allan Böhm hovoril, že "nástupom plukovníka Pálka do prípadu kauzy Cervanová (...) sa začal na Slovensku policajný teror" a Andrej Bán minulý rok v lete napísal, že to bol Pálka, ktorý si v hlave vytvoril "jeden obludný konštrukt, na ktorého konci sú tresty pre sedem ľudí". Pre sedem nevinných ľudí.
Získajte knihu s výhodnou predpredajovou zľavou 15 % a exkluzívne aj s podpisom autora v našom eshope.
Odsúdení Nitrania mohli až do dnešných dní využívať informačnú asymetriu: kým o skutočnej práci Eduarda Pálku sme toho vedeli veľmi málo a predpokladalo sa, že jeho operatívny spis bol už dávno skartovaný, oni mohli hovoriť čokoľvek o Pálkovom policajnom terore a jeho brutálnych metódach počas výsluchov.Lenže nález rozsiahleho Pálkovho operatívneho spisu, ktorý uchovával desiatky výpovedí, taktické plány, analýzy aj magnetofónové pásky z výsluchov, rozpúšťa aj posledné zvyšky hmly.Práve tento objav bol hlavným motívom pre napísanie knihy Hra sa skončila. Vďaka spisu z Kaníc vieme prvýkrát objektívne zrekonštruovať pátranie Eduarda Pálku, ktorý vystopoval podozrivú partiu mladíkov, medzi nimi aj deti veľmi vplyvných rodičov z Nitry. Títo mladí muži mali vo svojom meste zlú povesť, žili v pocite neohrozenosti, niektorí z nich sa pred vraždou aj po nej dopúšťali násilia na ženách.
Nález rozsiahleho Pálkovho operatívneho spisu, ktorý uchovával desiatky výpovedí, taktické plány, analýzy aj magnetofónové pásky z výsluchov, rozpúšťa aj posledné zvyšky hmly.
Až teraz možno lepšie pochopiť, ako a prečo prví slovenskí vyšetrovatelia z roku 1976 najskôr ignorovali horúce stopy vedúce k Nitranom a po výpovedi jedného svedka, okrem iného agenta ŠtB, obvinili zo zločinu nevinného Jána Hrmu a jeho dvoch priateľov. Všetko nasvedčuje tomu, že na Slovensku už jednoducho nebolo možné túto vraždu vyriešiť. Listy zúfalej matky Margaréty Cervanovej, ktoré posielala do Prahy prezidentovi a federálnemu ministrovi vnútra, však spôsobili obrat - príchod špičkového a miestnymi väzbami nezaťaženého českého kriminalistu Eduarda Pálku, ktorý v Bratislave zostavil tím operatívcov.
Nahrávka výpovede Viery Zimákovej
Súčasťou objaveného spisu z Kaníc je ešte jeden senzačný objav: zvukový záznam viac než štvorhodinovej výpovede Viery Zimákovej z 22. februára 1980, ktorá v tento deň prvýkrát priznala, že bola svedkyňou odporného zločinu.Dnes sa tak možno definitívne presvedčiť, či si Pálkovi detektívi pod nehumánnym nátlakom vynucovali falošné svedectvá, ako to roky s mediálnym úspechom tvrdili odsúdení Nitrania. Alebo či hľadali skutočnú pravdu a všetky tvrdenia o policajnom gestape boli len hrou vrahov na oklamanie verejnosti.Bývalý vyšetrovateľ Peter Vačok, známy z vyšetrovania únosu Michala Kováča ml., po vypočutí štvorhodinovej výpovede Viery Zimákovej v knihe uvádza, že išlo o štandardný výsluch v zmysle dobových zákonov. Peter Vačok nezistil, že by počas neho došlo k akejkoľvek forme násilia či neprimeranému nátlaku, podľa neho sa prítomní policajti snažili zistiť čo najviac informácií o trestnom čine.
Bývalý vyšetrovateľ Peter Vačok po vypočutí štvorhodinovej výpovede Viery Zimákovej v knihe uvádza, že išlo o štandardný výsluch. Zdieľať
Na prvých 139 stranách knihy zhŕňam všetky zistenia, ako Eduard Pálka a jeho tím krok za krokom pátrali po páchateľoch únosu, znásilnenia a vraždy Ľudmily Cervanovej. Ponoríme sa do obrazu druhej polovice 70. rokov, do osudovej spleti vzťahov mladých Nitranov z prominentnejších rodín, ktorých výtržnosti vyvrcholili vraždou.Aby neboli pochybnosti o pravosti prameňov, na špeciálnej webovej stránke sme zverejnili viac než štvorhodinovú nahrávku výsluchu Viery Zimákovej a jej prepis aj spolu s niektorými vybranými dokumentmi (prístupové heslo je uvedené vnútri knihy Hra sa skončila.)
Rozhovory o zločine
V ďalšej časti knihy ponúkam sedem zaujímavých rozhovorov.Ivan Noška, bývalý riaditeľ úradu kriminálnej polície, ktorý objasňoval napríklad prípad sériového vraha Ondreja Rigu, sa stal koncom roka 1977 ako 27-ročný operatívec súčasťou Pálkovho tímu. V rozhovore spomína, akým spôsobom sa im podarilo vystopovať vrahov z Nitry a Pálku si pamätá ako mimoriadne kvalitného kriminalistu: "Mal skvelé analytické myslenie aj schopnosť efektívne riadiť tím."Peter Andraščík vyrastal v Nitre, kvôli postaveniu svojho otca bol aj on sám protekčným dieťaťom. V rozhovore opisuje, čo to znamenalo patriť v 70. rokoch medzi miestnu elitu, ku ktorej patrili aj rodiny Milana Andrášika, Romana Brázdu či Stanislava Dúbravického. Andraščík sa o prípade vraždy medičky v tom čase rozprával aj so svojím otcom, ktorý mu hovoril, že rodiny páchateľov robili veľa preto, aby sa zastavilo vyšetrovanie a zastrašili svedkovia.Vladimír Lamačka, ktorý musel z vedenia polície odísť po únose Michala Kováča mladšieho, ako mladý vyšetrovateľ v roku 1981 vypočúval Vieru Zimákovú, Milana Andrášika a Juraja Lachmana. V rozsiahlom rozhovore spomína na spôsob a atmosféru vyšetrovania. Okrem iného hovorí: "Naozaj sú neuveriteľne hlúpe predstavy, ako som sa napríklad ja mohol stať súčasťou nejakej zorganizovanej mašinérie. Veď som bol celkom mladý, ani v strane som nebol. My sme to len normálne vyšetrovali ako každý iný zločin. Tak ako som vyšetroval únos Michala Kováča mladšieho, tak sme vyšetrovali aj vraždu Cervanovej." Lamačka tiež spomína, ako za ním prišiel Juraj Lachman počas súdu v roku 2003 a týmito slovami mu vysvetlil, prečo popiera svoju účasť na zločine: "Nuž tak čo, musím tu byť s nimi, kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť."
Ivan Noška o detektívovi Eduardovi Pálkovi: "Mal skvelé analytické myslenie aj schopnosť efektívne riadiť tím." Zdieľať
Miriam Žiaková chodila ako redaktorka Markízy v rokoch 2002 a 2003 na Krajský súd v Bratislave, kde sa konal obnovený súdny proces s obžalovanými Nitranmi. Predtým pracovala sedem rokov ako kurátorka a pravidelne prichádzala do kontaktu s ľuďmi, ktorí sa dopustili rôznych zločinov. Preto na rozdiel od iných novinárov neuverila obžalovaným Nitranom, že sú nevinní, len preto, že niektorí boli v presviedčaní pomerne sugestívni. Obžalovaným Nitranom prekážal jej odstup, žiadali jej vylúčenie z pojednávania a nepriamo ju zastrašovali. "Bolo to obdobie, keď som sa ráno pred naštartovaním auta pozerala na podvozok, naozaj som sa vtedy bála."Anton Heretik, jeden z našich najvýznamnejších forenzných psychológov, ktorý za svoju kariéru preskúmal profily stoviek vrahov, v rozhovore vysvetľuje, že vrahmi sa môžu stať aj inak slušní, sympatickí, kultúrni ľudia, pričom je normálne, že odsúdení popierajú svoju vinu. Heretik sa nevyjadruje k vine či nevine odsúdených v kauze Cervanová, keďže ich ako psychológ nevyšetroval, háji však súdneho znalca Gejzu Dobrotku. Nevie si predstaviť, že by na pokyn zhora manipuloval psychologické profily obvinených mužov: "To si neviem predstaviť. Dobrotka nebol žiaden prorežimný človek, naopak, bol vyhranený antikomunista, ktorý sa tým v našom okruhu nijako netajil."Ján Mazák bol predsedom Ústavného súdu v čase, keď tento súd riešil v tejto kauze sťažnosti pre zbytočné prieťahy. Ako trestný sudca sa oboznámil s obsahom rozhodnutí súdov a v rozhovore uvádza, že si nevie predstaviť, ako by sudcovia dokázali odôvodniť oslobodzujúci rozsudok: "Napriek tomu, že vykonané dôkazy priniesli poznatky, ktoré vo svojom súhrne a logicky potvrdzovali, že skutku vraždy sa dopustili obžalovaní, ako by mohli vyniesť oslobodzujúci verdikt? Akým spôsobom by ho odôvodnili, najmä ako by obišli výsledky procesného dokazovania? Len odkazom na to, že veria tvrdeniam obžalovaných bez toho, aby tieto tvrdenia boli súdom predložené v čase, v ktorom by sa dali objektívne preveriť? Takto trestná justícia nefunguje a ani fungovať nemôže."
Daniel Lipšic: "Polemika okolo kauzy Cervanová je príkladom, že aj mimoriadne inteligentní ľudia sú za určitých okolností schopní dlhodobo veriť konšpiračným teóriám." Zdieľať
Juraj Kliment, sudca Najvyššieho súdu, člen senátu, ktorý v roku 2006 odsúdil Nitranov, hovorí vo svetle nových zistení aj o najvyšších funkcionároch štátu a komunistickej strany, na ktorých sa v čase vyšetrovania obracali rodiny páchateľov. Napríklad o generálovi Jánovi Kováčovi, ktorý ako prvý námestník federálneho ministra vnútra riadil ŠtB a mal povesť vybavovača.Daniel Lipšic, bývalý minister spravodlivosti a vnútra, pri príležitosti vydania novej knihy napísal: "Polemika okolo kauzy Cervanová (v skutočnosti prípad Brázda a spol.) je príkladom, že aj mimoriadne inteligentní ľudia sú za určitých okolností schopní dlhodobo veriť konšpiračným teóriám."
Tento príbeh možno čítať ako špirálu zla. Títo vtedy mladí muži nechceli vraždiť, na začiatku bol iba plán zvrátenej zábavy, akú niektorí z nich zažili aj predtým. Číry egocentrizmus, snaha vyhnúť sa trestu a túžba zachovať si spoločenskú prestíž ich však priviedli k rozhodnutiu zabiť nepohodlnú obeť znásilnenia. Z vraždy vyplynuli ďalšie zločiny, zahladzovanie stôp, zastrašovanie svedkov, popieranie vlastnej viny a jej zvaľovanie na iných. A napokon to, čoho sme boli svedkami už my všetci, využitie slobodných médií na rozšírenie úspešnej lži, že sú nielen nevinnými obeťami, ale aj hrdinami vzdoru proti zločincom v radoch polície, prokuratúry, súdov či proti zapredaným súdnym znalcom a novinárom.Osobné hriechy tých siedmich mužov sa tak po roku 1989 takmer zmazali a my sme uverili konšpiračnému príbehu, ktorý ešte väčšmi prehĺbil spoločenskú nedôveru. Spôsobili to naše mediálne hriechy: najskôr senzáciechtivosť a naivná povrchnosť, neskôr neschopnosť priznať si chyby a pýcha, ktorá je najväčším nepriateľom pravdy.Ale každý hriech a lož majú svoj koniec. Aj tentoraz.